Ľuboš Micheľ

Nádejný futbalista

Bol celkom nádejným futbalistom, kreatívnym stredopoliarom z kvalitnej mládežníckej liahne Tesly Stropkov. „Kľúčovým momentom mojej rozhodcovskej kariéry bolo zranenie. Mal som asi osemnásť a pol roka, roztrhnuté krížne väzy a aj keď som absolvoval operáciu a po rekonvalescencii sa mohol vrátiť späť, tak to bolo s vedomím, že tá noha nie je taká, ako predtým. Iste, mohol som pokračovať, trápiť sa, ale ja som pochopil, že by to už nebolo v poriadku. Už predtým ma oslovil známy, či by som nechcel skúsiť rozhodcovskú činnosť a táto situácia ma k tomu vlastne posunula. Pritom, ja som – ešte keď som hral futbal – rozhodcom nechcel byť. V Stropkove som bol aj kapitánom, chodil som podpisovať zápisy do rozhodcovskej kabíny, ale nikdy som nevedel, kto nám pískal a ako sa volal. Mal som spoluhráčom, ktorí rozhodcov poznali, ovládali ich mená a vedeli, čo sú zač. Ja som to nikdy nevedel, nikdy som rozhodcov konkrétnejšie nevnímal, chápal som ich ako súčasť hry,“ hovorí Ľuboš Micheľ, ktorého spoluhráčmi boli Viliam Vidumský (neskôr Prešov) či Igor Popovec (neskôr Lokomotíva Košice či Olomouc) a v doraste sa míňal s o rok starším Pavlom Gostičom (neskôr Slovan). Bol Ľuboš Micheľ talentovaný hráč?  „Sám seba hodnotiť nechcem, hoci ako žiak som hral i za výbery východoslovenského regiónu. Mojím hendikepom bol fyzický fond. Dosť dlho som mal 165 centimetrov, vyrástol som až neskôr. Preto som sa občas ťažko presadzoval. Z dedín prišli vyrastení chlapci, ktorí nemali fyzické problémy.“  

Nový trend

Našli by sa pekné spomienky aj na mládežnícky vek a zápasy v drese Stropkova, jedným z nich by určite bolo víťazstvo 3:2 nad Slovanom Bratislava, za ktorý chytal Alexander Vencel mladší a pri ktorom hral Ľuboš Micheľ osobku na Ondreja Krištofíka. Zranenie ale posunulo Ľuboša Micheľa na križovatku, na ktorej sa musel rozhodnúť. „Rozmýšľal som aj nad tým, že by som bol trénerom, pretože môj otec ním bol. Ale aj to bola náhradná alternatíva. Ja som chcel byť stále futbalistom. Hral som stredopoliara, páčil sa mi Michel Platini. Sám som hral na poste, ktorý patril tzv. desiatkam a chcel som byť presne takým typom futbalistu. Mozgom tímu, ktorý dáva finálne prihrávky.  V poslednej sezóne, ktorú som odohral v II. dorasteneckej lige, som dal štrnásť gólov. Náš najlepší strelec dal možno šestnásť, možno osemnásť, pričom na štrnásť – pätnásť som mu prihral ja. Mal som snahu a sen byť ligovým futbalistom, hoci to boli detské sny a kto vie, akoby sa to celé vyvŕbilo.“ Keď sa stal rozhodcom, postupoval súťažami veľmi rýchlo. Aj keď bol nesporne veľkým rozhodcovským talentom, isto úradovali aj iné faktory. „Bolo tam viac zhôd náhod. Prvou bolo to, že po MS 1990 – dnes už to nie je tajomstvom – vo fyzických testoch neobstálo veľké percento rozhodcov.  Fyzické previerky nezvládla polovica rozhodcov a museli sa opakovať. Vtedajší generálny sekretár FIFA, dnes prezident FIFA Sepp Blatter, prišiel  s myšlienkou, že ponímanie rozhodcov sa musí zmeniť a že majú byť viac podobní hráčom. Dovtedy, čo si isto mnohí pamätajú, by sa dal obraz rozhodcu načrtnúť do podoby zrelého pána v veku 40 – 50 rokov, už aj s menším bruškom, čo sa tolerovalo. Dnes je trend rozhodcov celkom iný, stačí sa pozrieť na Ligu majstrov. Ja som patril k prvým lastovičkám tohto trendu. Keď som vtedy prišiel na krajské fyzické previerky rozhodcov, tak som vyzeral úplne inak ako tá väčšina, čo tam bola. V Cooperovom teste, v ktorom bol limit 2600 metrov, som ich predbehol o dve kolá, pretože ja som zabehol 3300 metrov. Vtedy som svojím spôsobom vytŕčal. Dnes by to už také nebolo, rozhodcovia začínajú v mladšom veku, do 25 rokov. Ale vtedy bol trend taký, že ste hrali futbal do 30 rokov, skončili a stali sa rozhodcom. Alebo ste sa zranili v 25 rokoch a išli rozhodcovskou cestou,“ hovorí rodák zo Stropkova (nar. 16. mája 1968).

Nové kvóty

To nebola jediná príčina. „Druhou bol rozpad ČSFR, vznik samostatného Slovenska. Ak mal Československý futbalový zväz kvótu siedmich rozhodcov, z čoho boli traja Slováci, tak SFZ dostal od FIFA kvótu na piatich. Zhodou okolností, v tom roku 1993 končili traja slovenskí rozhodcovia FIFA – Vojto Christov, Jožo Marko a Dušan Krchňák. A Slovensko potrebovalo piatich… Štyria – Karol Ihring, Vlado Hriňák, Bohdan Benedik a Laco Gádoši – pôsobili už vo federálnej lige. Jedno miesto však bolo ešte voľné…  A vtedy na SFZ padlo, dajme tam niekoho mladého, kto vie jazyk. Ja som si s angličtinou v tom čase tykal, ako študent som bol v Anglicku dva mesiace. Videli, chlapec je mladý, vie angličtinu, tak ho tam dajme. Vážnu úlohu v tom celom zohral vtedajší predseda VsFZ Gejza Princ, ktorý vo mne videl talent už v nižších súťažiach, v piatej a štvrtej lige. Viackrát sa bol na mňa pozrieť a hovoril mi, že má radosť z môjho rozhodovania a že konečne našiel rozhodcu, ktorý môže niečo dokázať aj v Európe. Ja som jeho slovám veril, on veril mne a držal nado mnou ochrannú ruku. Aj s jeho pomocou som to dosiahol až na ligovú úroveň, čo netajím a ani sa za to nehanbím. Preskočil som pritom druhú národnú ligu, išiel som z tretej súťaže rovno do najvyššej a v roku 1993 som sa stal hneď rozhodcom FIFA. Ak to mám povedať obrazne: pískal som dedinské derby a za rok a pol už zápas dvadsaťjednotiek San Marína a Anglicka,“ hovorí Ľuboš Micheľ o novembri 1993 a kvalifikácii ME hráčov do 21 rokov. „Tých náhod a okolností bolo fakt veľa. Rozpad ČSFR, tlak FIFA na to, aby rozhodcovia stihli držať zvyšujúce sa tempo…“     

Dres od Gutiho

V roku 1993 bol rozhodcom FIFA, o krátky čas, v roku 1995, bol rozhodcom v semifinále ME hráčov do 16 rokov, v roku 1998 už viedol súboj o zlato na ME hráčov do 21 rokov v Rumunsku. „To bolo moje prvé finále. A tiež to bolo špecifické. V januári 1998 som sa prvýkrát dostal na kurz top-rozhodcov FIFA. Semináre pozostávali z teoretických a praktických častí, absolvovali sme fitnes – test. A my sme si vtedy išli zahrať ešte v rámci tréningu futbal. Bolo mokro, hrali sme v botaskách. Pošmykol som sa, zranil a skončil na operácii. Bol som dosť nešťastný, premýšľal som nad tým, ako dokáže náhoda zmeniť sľubne rozbehnutú kariéru. Na jar som v lige odpískal jediný zápas, niekedy v apríli 1998. Nebol som ešte stopercentne fit a ani som nebol, ako sa vraví, vypískaný. Na šampionáte mi však vyšli zápasy, v ktorých som pískal. Možno aj preto, že tým, že som predtým nepískal, som sa naplno koncentroval na ne. A zrazu som sa ocitol vo finále. Nečakal som to, ale život je plný náhod a protirečení. Keď si myslíte, že teraz to musí vyjsť a že je to OK, tak to nevyjde a keď si to nemyslíte, tak to príde samo. A presne tak tomu bolo aj s finále, v ktorom hrali Španielsko a Grécko. Vtedy som dostal svoj prvý dres od nejakého známeho hráča. Bol to Guti, vtedy kapitán španielskej dvadsaťjednotky, ale už vtedy aj hráč Realu Madrid. Bez toho, aby som od niekoho niečo pýtal, prišiel do kabíny, povedal pár slov po španielsky a podaroval mi dres,“ spomína Ľuboš Micheľ na zápas, v ktorom mal na trávniku Dellasa, Liberopoulosa, Karagounisa, Basinasa či Stoltidisa na jednej a Gutiho, Salgada či Angula na druhej strane.

Medzi etablovanými

Na konte mal už vtedy aj jeden zápas kvalifikácie na Euro 96 (Lichtenštajnsko – Severné Írsko), tri zápasy kvalifikácie na MS 1998, v ročníku 1998/ 1999  zas odpískal jeden zápas 2. predkola Ligy majstrov a tri v skupinovej fáze, medzi nimi bola aj chuťovka na Old Trafforde medzi Manchestrom United a dánskym Bröndby Kodaň. Od roku 1998 už bol teda etablovaný na európskej rozhodcovskej scéne, o čom svedčil aj ročník Ligy majstrov 1999/ 2000 – Ľuboš Micheľ v ňom mal pod palcom šesť zápasov! Aj preto mohlo prísť k menšej kuriozite, keď sa na známej Mestalle vo Valencii ukázal ako hlavný rozhodca dvakrát – najprv v septembri 1999 v zápase Valencia – Glasgow Rangers, potom v marci 2000 pri zápase Valencia Manchester City. A to ešte v Pohári UEFA odpískal dva zápasy, medzi nimi i semifinále Pohára UEFA v podobe horúcej odvety medzi Leedsom United a Galatasaray Istanbul po predchádzajúcom krvavom extempore pri Bospore. Na Euro 2000 však cestoval ešte „len“ ako štvrtý rozhodca. „Cítil som sa fit fyzicky, aj psychicky. Nevravím, že som mal právo byť už medzi tými dvanástimi rozhodcami, ktorí tam mali možnosť pískať. Ale mal som pocit, že bol som to dôstojne zvládol. Bol som však ešte stále mladý, mal som 32 rokov a bol som vďačný za to, že som tam mohol byť a čakať na svoju šancu,“ hovorí Ľuboš Micheľ, ktorý v roku 2000 ako hlavný rozhodca absolvoval iné zaujímavé podujatie, keď ako jeden z troch Európanov – spolu s Nemcom Fandelom a Francúzom Breuom – pískal na futbalovom turnaji OH 2000 v Sydney (Nigéria – Honduras, Kórejská republika – Čile).

Prvýkrát na MS

Potom prišli MS 2002, prvýkrát na ázijskom kontinente, v Japonsku a Kórejskej republike.  „To som bol už štyri roky v top skupine európskych rozhodcov a mal som už aj dosť odpískané. Žiaľ, MS majú pre európskych rozhodcov to špecifikum, že, aby bola zachovaná neutralita, sú nasadzovaní na zápasy latinskoamerických a afrických mužstiev. Ja som dostal zápas Paraguaj – Juhoafrická republika. Keď idete na zápas Ligy majstrov, poznáte hráčov a oni poznajú vás, viete, čo od seba môžete očakávať. Pískanie je vtedy ľahšie, je tam vzájomný rešpekt. V tom zápase som poznal akurát Roqueho Santa Cruza a možno jedného – dvoch hráčov. Bol to zápas dvoch absolútne odlišných herných štýlov. Juhoafričania hrali taký dynamický africký futbal s nohami až vyše pása, kým Paraguajčania sa prezentovali technickým juhoamerickým futbalom, ale s veľkou senzitívnosťou na každý dotyk. Veľmi ťažko to pískalo,“ spomína Ľuboš Micheľ na zápas Paraguaj – JAR (2:2), ktorý sa hral 2. júna 2002 v Busane. Bol to náročný duel, v ktorom sa zaiskrilo, o čom svedčí osem žltých kariet. „Zápas som zvládol, hodnotenie od delegáta bolo vysoké. Ibaže, vtedy vládla téza, že sme mladí a máme byť radi za tú šancu, ktorú dostávame. Vraj: veľmi veľa rozhodcov by sa s vami rado vymenilo, tak čakajte na ďalšiu šancu o štyri roky. Odpískal som jeden zápas, asi trikrát som bol štvrtý rozhodca. Bola to však dobrá škola, nielen pokiaľ ide o rozhodovanie, ale aj o iné veci. O spolužitie, komunikáciu, keďže musíte štyri – päť týždňov fungovať inak, s inými ľuďmi. Dostanete asistenta zo Samoy, ktorého ste dovtedy nevideli a ktorý možno celkom inak vníma hru…,“ hovorí štvrtý Slovák s píšťalkou na MS (Martin Macko – 1958, Karol Galba – 1962 a 1966, Vojtech Christov – 1982 a 1986), prvý v ére samostatnosti.Svoju bilanciu na svetových šampionátoch rozšíril na MS 2006 v Nemecku, kde pískal zápasy Švédsko – Paraguaj (1:0) a Portugalsko – Mexiko (2:1) v skupinovej fáze, Brazília – Ghana (3:0) v osemfinále a Nemecko – Argentína (1:1 po predĺžení, na pok. kopy 4:2) vo štvrťfinále.      

Nezabudnuteľná Sevilla

To už mal renomé ostrieľaného rozhodcu s mnohými zaujímavými vrúbkami na medzinárodnej scéne. V roku 2003 absolvoval svoje prvé európske klubové finále. V Seville sa 21. mája 2003 v rámci finále Pohára UEFA stretli Celtic Glasgow a FC Porto. Portugalský tím vtedy vyhral 3:2 po predĺžení  (2:2, 1:1), kým výbornému tímu okolo Henrika Larssona ostala len pozícia zdolaného finalistu. „Bolo to aj o zrodení veľkého Mourinha, vtedy vyhral s Portom Pohár UEFA, o rok Ligu majstrov. Porto vtedy malo veľmi dobré mužstvo s hráčmi ako Deco, Derlei, Costinha, Carvalho, po víťazstve v Lige majstrov sa ale káder rozpredal do európskych veľkoklubov… Moje spomienky na finálový zápas sú len tie najlepšie. V Seville bolo vtedy poriadne horúco, okolo 40 stupňov.  Pre mňa najviac nezabudnuteľní boli fanúšikovia Celticu. Čísla sa rôznia, hovoria odhadom od 60 000 do 80 000 prítomných fanúšikov Celticu. Štadión mal kapacitu 52 000 miest, Celtic k dispozícii možno 20 000 vstupeniek. Nedošlo k žiadnemu incidentu, nik nebol vzatý ani len do väzby. Vládla tam futbalová siesta. Keď nás viezli na štadión, videl som možno päť kilometrov dlhého pochodujúceho zelenobieleho hada – fanúšikov Celticu. Na mopedoch, na kočoch, peši…,“ hovorí Ľuboš Micheľ, ktorému vtedy asistentov robili Igor Šramka a Martin Balko, kým štvrtým rozhodcom bol Anton Stredák.   

Vrchol? Finále Ligy majstrov

Moskovské Lužniki, 21. máj 2008.  Jedno z najdramatickejších finálových zápasov Ligy majstrov. Chelsea bola blízko k triumfu, zjednodušene povedané, dvadsať centimetrov, pretože o toľko zmenilo dráhu lopty pošmyknutie sa Johna Terryho v penaltovom rozstrele. Radovali sa hráči Manchestru United… „Pre mňa absolútny vrchol. Všetkým je jasné, že dostať sa ako rozhodca do finále Ligy majstrov, je skutočne raz za život. Neverím, že niektorému rozhodcovi sa to v dnešnej dobe podarí dvakrát. Delegácia je totiž aj o poďakovaní, neraz rozhodcom, ktorí sú rok – dva pred ukončením kariéry. Navyše, hrali dvaja odvekí rivali, dve veľké anglické mužstvá. Manchester United chcel vyhrať prvýkrát od roku 1999, Chelsea premiérovo. V ich kádroch boli veľkí hráči, Lampard, Drogba, Terry, Anelka, Čech, Cristiano Ronaldo, Rooney, Giggs… Remíza v riadnom hracom čase bola spravodlivá, po predĺžení sa dostal zápas k penaltovému rozstrelu, čo je lotéria. Keď Petr Čech vychytal Cristiana Ronalda, myslel som si, že Chelsea to má v suchu. Hovorilo sa, že v piatej sérii mal za Chelsea kopať penaltu Didier Drogba, ibaže toho som v 116. minúte vylúčil po tom, čo dal facku Vidičovi. Ak by bol na hracej ploche, možno by v rozstrele dal gól. Svoje zohral i dážď a podmočená hracia plocha, takže John Terry sa trochu pošmykol. Dôležitá bola aj výmena trávnika zhruba dva týždne pred finále. Pôvodný trávnik, na ktorom sa malo hrať a ktorý tam bol asi mesiac, sa nechytil. A bolo cítiť, že vymenený nebol úplne v poriadku. Potreboval možno ešte tri týždne, aby bol top. Riziko toho, že finále Ligy majstrov sa určilo na štadión, ktorý mal umelý trávnik…“  Je pozoruhodné, že v oboch finálových zápasoch európskych pohárov, v ktorých bol Ľuboš Micheľ rozhodcom, vytiahol červenú kartu. V Seville vylúčil po druhej ŽK stopéra Celticu Boba Baldeho, v Moskve Didiera Drogbu. V prípade Ligy majstrov sa stal len druhým rozhodcom v histórii, ktorý tak vo finále spravil.  „Oba zápasy došli až do predĺženia, a to sú už špecifické situácie. Ak by boli 90 – minútové, boli by ´tichšie´, takto došli do väčších emócií. Celtic bol vtedy vo finále po 33 rokoch, Chelsea v Moskve v Lige majstrov vôbec prvýkrát.“          

Silné rozhodnutie

Na Euro 2008 pískal Ľuboš Micheľ v troch zápasoch. Všetky boli veľmi náročné už svojou pointou. Zápas v skupine medzi Švajčiarskom a Tureckom bol prvý od toho, v ktorom sa pobili takmer kompletné tímy týchto dvoch krajín. Stretnutie Francúzsko – Taliansko zas malo povedať definitívu o bytí či nebytí dvoch finalistov posledného svetového šampionátu. A náročné bolo aj štvrťfinále medzi Holandskom a Ruskom. V závere zápasu dal Ľuboš Micheľ Rusovi Kolodinovi druhú žltú kartu za faul na Sneijdera, potom však verdikt zrušil, pretože lopta už pred inkriminovanou situáciou opustila hraciu plochu. V predĺžení dominovali Rusi a zvíťazili, čo by sa však pri ich kvantitatívnom oslabení možno neudialo. Pohľad na zápas bol v dvojakom uhle. Časť oceňovala Micheľovi gesto ako čin zrelého rozhodcu, ktorý urobil verdikt v prospech futbalu. Časť sa na situáciu pozerala vyložene technickým pohľadom. Obe skupiny sa však zhodli – spomínaný moment s veľkou pravdepodobnosťou pripravil slovenského rozhodcu o finále. „Asi áno. Nakoniec, finále pískal Talian Rosetti, ktorý tiež pískal štvrťfinále. Väčšinou tí, ktorí pískali štvrťfinále, sú kandidátmi na finále. Tak tomu bolo aj v Nemecku na MS 2006, keď mi vyšlo štvrťfinále. Žiaľ, vtedy postúpili do semifinále štyri európske mužstvá a bolo nám povedané, že v záujme zachovania neutrality to budú pískať rozhodcovia z Latinskej Ameriky. Nuž, niekedy musíte mať šťastie aj v tom, ktoré mužstvá sa kam dostanú…. Pokiaľ ide o ten moment, v okamihu, keď som to spravil, som vedel, že máme prúser. Bolo pár sekúnd po riadnom hracom čase, Maťo Balko dvihol hore zástavku, že lopta opustila hraciu plochu a to predchádzalo faulu a trestu z mojej strany.  Ťažko povedať, ako to vtedy všetko prebiehalo, bolo tam aj isté podvedomie, prejavil sa vo mne aj inštinkt, že som bol bývalý futbalista, že pochádzam z futbalovej rodiny… A bola tam asi aj otázka, prečo by mužstvo malo trpieť za technickú chybu rozhodcov. Siahol som do vrecka, automaticky som kartu odvolal a nechal hráča hrať. Boli na to ohlasy z dvoch uhlov pohľadu. Niektorí to považovali za technickú chybu a zastávali názor, že mám ísť domov, iní v tom videli veľkosť rozhodcu a ľudský rozmer. Tréner Guus Hiddink povedal, že si váži moje rozhodnutie, že by to dokázal urobiť máloktorý rozhodca. Keď som letel v lietadle, mal som v rukách Krone Zeitung a taký postarší redaktor, asi 60 – ročný pán, podľa fotky pri tom komentári, písal, že to bolo jedno z najväčších rozhodnutí, aké kedy videl. A najťažších, ktoré rozhodca musel spraviť a pritom si byť vedomý, že si asi zastavil možnú nomináciu na finálový zápas. Z technického hľadiska to bola chyba, z pohľadu futbalového a ľudského to bolo veľké rozhodnutie. Už vtedy šéf rozhodcov FIFA povedal, že som urobil správne. A bol tam aj moment, že niektoré hlasy žiadali, aby sa pravidlá v tomto smere upravili.“ 

„Gól z Mesiaca“

Práve s jedným zápasom Ligy majstrov sa spája ďalší zaujímavý moment. Na Anfield Road sa 3. mája 2005 v semifinále LM stretli FC Liverpool a Chelsea. Luis Garcia, Španiel v službách Liverpoolu, pálil na bránu Chelsey, Gallas loptu vykopával. Ani z televíznych záznamov nebolo jasné, či prešla celým objemom za bránkovú čiaru, hoci neskôr, na základe využitia počítačových analýz a simulácií takmer na úrovni NASA sa experti prikláňali k tomu, že asi bol. Ľuboš Micheľ po signále od asistenta Romana Slyška gól uznal. Jose Mourinho, kouč Londýnčanov, označil tento moment za „gól z Mesiaca“.  „Vidíte, dnes existujú aj bránkoví rozhodcovia a aj na Euro 2012 sa v zápase Ukrajina – Anglicko niečo také stalo. Ja som sa mohol v danom momente spoľahnúť len na môjho asistenta, ktorý bol na čiare a situáciu videl tak, ako ju videl,“ hovorí Ľuboš Micheľ. S odstupom rokov dodáva: „Ja si myslím, že sme vtedy urobili správne rozhodnutie.“ A čo vraví na to, že v ďalších rokoch by už rozhodcovia v zápasoch takejto úrovne mohli maťk dispozícii videotechniku? „Ja som rád, že na ďalších MS už majú byť pomocné technológie. Posledných sedem – osem rokov som dával najavo, že som ich zástancom. Ak by rozhodca mal možnosť vidieť, vedel by prijať správne riešenie, bolo by to ľahšie. A bolo by to lepšie. Pretože takéto chyby stoja veľa.  Aj peňazí, ale nielen ich, pretože ide aj prestíž, že máte možnosť vyhrať nejaký titul, trofej.“

Nesplnená méta

Počas zhruba desiatich rokov v Lige majstrov odpískal rovných 50 zápasov. Nechýbalo veľa a bol by medzi rozhodcami rekordérom. Ibaže, v októbri 2008 ohlásil koniec rozhodcovskej kariéry. A tak sa číslo 50 nenavýšilo… „To je jeden nesplnený sen. Dán Kim Nielsen má na konte 53 zápasov v Lige majstrov. Ja som mal pred sebou ešte päť rokov, keď to v priemere spočítam, hravo by som to číslo preskočil. A možno by som sa zapísal do histórie na dlhé roky ako rozhodca s najväčším počtom zápasov v Lige majstrov,“ hovorí Ľuboš Micheľ. Námatkovo počítajme:v skupinovej fáze Ligy majstrov dostával slovenský rozhodca od UEFA pravidelne tri zápasy, niekedy v roku 2009 by tak Kima Nielsena vyrovnal. V sezóne 2009/ 2010 byho pravdepodobne preskočil a potom by už svoj náskok len navyšoval. Ibaže, osud to asi chcel inak. „Na druhej strane, po finále Ligy majstrov v Moskve, po trojnásobnej účasti na Euro, po dvoch účastiach na MS som cítil, že už trochu strácam motiváciu. A hlavne moje zdravotné problémy boli neudržateľné. Cítil som, že sa už nezlepšujem, ale že to môže ísť so mnou skôr smerom dole. A nechcel som, aby ma vnímali ako niekoho, ktorý sa tu trápi posledných päť rokov a čaká na rozhodcovský dôchodok. Skončil som na vrchole. A vidím, že aj teraz, keď cestujem so Šachtarom po Európe, ma vnímajú s rešpektom a pozitívne – asi som teda skončil dobre. Prijať rozhodnutie bolo veľmi ťažké, ale dnes som rád, že som ho urobil a ako som ho urobil,“ vysvetľuje s časovým odstupom Ľuboš Micheľ.  Samozrejme, neprišiel len o pekné číslo v Lige majstrov, ale predovšetkým o účasť na MS 2010 v JAR. Čo mrzí viac – čerešnička v najprestížnejšej klubovej súťaži alebo MS? „Sú to spojité nádoby. Ak by som išiel na MS do JAR, tak v tom čase by som už mal prekonaného Kima. Samozrejme, rozhodcov, ktorí odpískali tri majstrovstvá sveta, môžete spočítať na jednej ruke.“ Záverečná rekapitulácia musí byť pozitívna. „Na celú rozhodcovskú kariéru pozerám tak, že to bolo jedno krásne obdobie v mojom živote. Pochopil som, že aj keď budem robiť čokoľvek, ťažko dosiahnem takú úroveň.  Veď som bol ocenený ako druhý najlepší rozhodca na svete. Bolo to krásne a bude ma to sprevádzať dom konca života. Od toho sa odseknúť nedá, hoci niekedy by som od toho chcel trochu utiecť,“ smeje sa Ľuboš Micheľ. A kedy pociťoval najväčšiu satisfakciu? Podľa IFFHS – Medzinárodnej federácie pre futbalovú históriu a štatistiku – bol v rokoch 2006 a 2008 druhý najlepší rozhodca na svete, v rokoch 2005 a 2007 tretí. Niečo ale predčilo aj úspechy v anketách, v ktorých si počínal dobre. „„Keď skončíte zápas a všetci aktéri, ktorí schádzajú, vám dávajú najavo, že ste bol dobrý. Keď počujete to klasické ´good job´, k tomu vám možno pridajú dres ako spomienku a všetci vám dávajú rešpekt za odvedenú prácu. To je asi najväčšie uznanie. Takých zápasov je možno 20 – 30% v kariére rozhodcu.“

V Šachtare Doneck

Pár dní po ohlásení konca kariéry prišla ďalšia správa s prekvapujúcim nádychom. Ľuboš Micheľ sa stal medzinárodným manažérom ukrajinského futbalového giganta Šachtara Doneck.  „Napĺňa ma to. Pracujem v klube, ktorý sa rozvíja dynamicky. Prezident a majiteľ klubu Rinat Achmetov je veľmi ambiciózny a cieľavedomý človek. Som tam štyri roky, získali sme za ten čas štyri tituly majstra Ukrajiny, zlomili sme hegemóniu Dynama Kyjev,“ hovorí Ľuboš Micheľ, ktorý vie, že aj ďalšie roky budú o futbale a pri futbale. „Moja manželka mi hovorí, že si nevie predstaviť, čo by bolo, keby nebol futbal, čo by som ja robil. Našťastie, ten futbal je. Určite pri ňom budem do konca života. Chcem ísť ale ďalej, hľadať nové výzvy vo futbale. Futbal, môj život, moja práca…“

Opáčili sme, či by jednou z nich nemohla byť v budúcnosti práca, ktorá by pozdvihla kvalitu slovenského rozhodcovského zboru. Predsa len, vznikla istá kvalitatívna diera, nemáme momentálne tak úspešné mená na európskej scéne.  „Tie diery museli zákonite prísť. Mali sme  jednu silnú generáciu vďaka Jožovi Markovi, ktorý pochopil, aký je trend a stavil na mladých. My sme mu vrátili jeho dôveru svojimi výsledkami. S Vladom Hriňákom sme sa dostali do top – skupiny európskych rozhodcov, zopakovať niečo také bude ťažké. Slovensko je malá krajina, to, že mala dvoch rozhodcov, ktorí rozhodovali Ligu majstrov, bol unikát. Nebolo to ľahké, museli sme to doslova vybojovať, nebolo to zadarmo. V roku 2007 sa na mňa prišlo desať rôznych členov Komisie rozhodcov UEFA pozrieť na desať rôznych zápasov. Jožo Marko mi vtedy mi povedal: Teraz je to už len na tebe…  Škoda, že Vlado Hriňák tu už nie je, aby držal rozhodcovskú štafetu… Pokiaľ ide o mňa, ja som nikdy neušiel od rozhodcovstva tak, aby to bola definitíva. Teraz robím prácu, ktorá ma napĺňa a zároveň je to aj niečo trochu iné, ako som robil doteraz. Ale nechcem povedať, že sa k tomu nevrátim. Teraz som chvíľu prečo, možno o 2 – 3 roky budem späť. Nerád však predvídam, nerád plánujem – uvidíme, čo život prinesie. Vlastne, tak tomu bolo stále,“ hovorí Ľuboš Micheľ.