Rozhodca Boris Marhefka: Na Slovensku žije päť miliónov rozhodcov a trénerov

Zdroj foto: FC Tatran Prešov / Niké liga

Narodil sa v ten istý deň a v tej istej pôrodnici ako Marek Hamšík, no namiesto futbalovej kariéry si vybral píšťalku. Dnes má za sebou štrnásť sezón v najvyššej slovenskej súťaži, no cesta na vrchol vôbec nebola priamočiara. V otvorenom rozhovore spomína na otca, ktorý ho priviedol k rozhodovaniu, na zápasy, na ktoré nikdy nezabudne, aj na momenty, keď musel ustáť tvrdú kritiku. Prezrádza tiež, čo sa odohráva v hlave rozhodcu pri kľúčových verdiktoch a prečo ho táto práca stále napĺňa. Spoznajte Borisa Marhefku aj z pohľadu, ktorý fanúšik bežne nevidí.

Ahoj Boris, v jednom rozhovore si prezradil, že si sa narodil v ten istý deň a v tej istej pôrodnici ako Marek Hamšík. Preskočil hráčsky talent aj na teba?

Nemyslím si. Skúšal som to ako futbalista, ale nešlo mi to. Ako chlapec som hrával za žiakov a otec so mnou chodil na každý jeden zápas. Nastupoval som na pozícii pravého alebo stredného záložníka, ale talent na mňa nepreskočil. Keď otec uvidel, že hráčskou cestou to nepôjde, vybral som sa v jeho šľapajách. Ako 15-ročný som sa stal rozhodcom a začal som rozhodovať mládežnícke stretnutia. Keď som sa začal naplno venovať rozhodovaniu, tak na aktívne hranie futbalu som už čas nemal.

Takže otec bol ten, kto ťa v začiatkoch najviac podporoval? 

Otec bol mojím najväčším mentorom. Práve vtedy si zrejme uvedomil, že väčší potenciál mám ako rozhodca, než ako hráč. Neustále sa mi venoval, odovzdával mi svoje skúsenosti a viedol ma na tejto ceste. Bol mi oporou až do minulého roka, keď nás navždy opustil.

Keď si bol malý, mal si na plagáte nad posteľou nejakého futbalistu alebo rozhodcu?

Nikdy som ako chlapec nemal svojho futbalového idola ani obľúbený klub. Skôr ma bavili rozprávky a filmy. Na stene mi visel plagát Jeana-Clauda Van Damma a kapely Backstreet Boys. Vtedy som si vôbec nemyslel, že to raz dotiahnem tak ďaleko. Priznám sa, že som v tom čase ani veľmi nesledoval najvyššie futbalové súťaže. Ako chlapec z dediny som chodieval najmä na miestne futbalové zápasy a aj otec rozhodoval predovšetkým na tejto úrovni. Myslím, že najvyššie pôsobil v štvrtej lige.

Aký moment považuješ za svoj profesionálny zlom? Kedy si začal cítiť, že budeš rozhodca?

Dlhé roky som pôsobil v tretej lige, ktorá v tom čase patrila pod Slovenský futbalový zväz. Po čase som dostal príležitosť rozhodovať v druhej lige. Môj prvý zápas bol v Dubnici, no úprimne musím povedať, že mi vôbec nevyšiel. Po ňom som sa na ďalších 14 kôl vrátil späť do tretej ligy. Potom som dostal ďalšiu šancu, opäť v Dubnici. Tentoraz som ju využil naplno a práve od tohto momentu sa moja rozhodcovská kariéra začala posúvať vyššie. V roku 2012 som rozhodoval svoj prvý zápas v najvyššej slovenskej súťaži, v ktorom sa stretli Myjava a Košice.

Okrem týchto zápasov ostanú v pamäti určite aj ďalšie. Spomenieš si na zápas s pozitívnou atmosférou či špecifickou emóciou, ktorú v tebe zanechal a rád naň spomínaš?

Veľmi silno mi utkvel v pamäti zápas prvej ligy medzi Nitrou a Zlatými Moravcami. Práve v tom období som oslavoval svoje 30. narodeniny a po stretnutí ma tréner Jarábek verejne kritizoval v médiách za moje rozhodnutia. Dovtedy som s niečím podobným nemal skúsenosť a priznávam, že som to znášal veľmi ťažko. S odstupom času sa však na túto situáciu pozeráme s úsmevom. Potvrdilo sa staré známe, že každá senzácia trvá len tri dni. Dnes, keď sa s trénerom Jarábkom stretneme, si na to sem-tam spomenieme a spoločne sa na tom zasmejeme.

A čo dedinské družstvá? Tam tých zážitkov bolo asi viac…

Úsmevná bola pre mňa aj situácia zo zápasu Slovenského pohára medzi Medzibrodom a Michalovcami. V strede tribúny sedeli traja starší páni, ktorí celý prvý polčas po mne vykrikovali, nadávali mi, urážali ma. Cez prestávku som preto požiadal hlavného usporiadateľa, aby ich upokojil, inak budú musieť štadión opustiť. Keď som po prestávke vyšiel späť na ihrisko, jeden z nich na mňa zakričal, či som sa už vyplakal. V tej chvíli ma to dobre pobavilo.

Na inú príhodu si spomínam zo zápasu Slovenského pohára v Bacúchu, kde hral Liptovský Mikuláš. Po prvom polčase bol stav 0:6 a pri vstupe do šatní na mňa čakal starší pán s paličkou. Keď som prechádzal okolo neho povedal mi „no ale si nás pekne *******”.

Fanúšik vidí zápas z tribúny, ty ho žiješ úplne inak. Čo si myslíš, že o práci rozhodcu ľudia najviac nerozumejú alebo si mylne predstavujú?

Každý fanúšik prirodzene stojí na strane svojho klubu, a preto aj sporné situácie vníma úplne inak ako rozhodca. Úlohou rozhodcu je zachovať si nadhľad a pri každom verdikte sa snažiť o rovnaký meter pre obe mužstvá. Presne o to sa snažím aj ja a to ma učil aj môj otec.

Futbalové pravidlá sa pritom každoročne menia a neustále pribúdajú nové výklady či detaily. My rozhodcovia sa preto pravidelne vzdelávame, absolvujeme školenia a pripravujeme sa. Rozhodovanie zďaleka nie je len o tom vybehnúť na ihrisko s píšťalkou a pískať.

Mnohé zmeny pravidiel navyše nie sú verejnosti dostatočne známe alebo správne interpretované. Kým sa ich nový výklad dostane medzi fanúšikov, chvíľu to trvá. Žijeme navyše v dobe sociálnych sietí, kde má takmer každý pocit, že rozumie všetkému – od práva, cez stavebníctvo až po rozhodovanie. Aj s tým sa ako rozhodca pravidelne stretávam. S kolegami preto vždy s úsmevom hovoríme, že na Slovensku žije päť miliónov rozhodcov a trénerov.

Sú momenty, kedy rozdiel v názore medzi fanúšikmi na tribúne a rozhodcom je väčší. Keď ideš napr. udeliť červenú kartu a vieš, že ľudia rozhodnutiu neporozumejú, čo sa deje v tej sekunde v tvojej hlave?

Červená karta je zásadné rozhodnutie a vždy, keď ju udeľujem, musím byť na 100 percent presvedčený, že je to správne. Samozrejme, stretávame sa s tým, že sa to divákom nepáči, ale je to súčasťou rozhodcovskej práce. Ja si vždy v hlave spätne prechádzam, či bolo moje rozhodnutie správne a či som postupoval tak, ako som mal.

Napriek častým ťažkým rozhodnutiam každý víkend znova vybiehaš na ihrisko. Čo ťa po štrnástich sezónach stále motivuje?

Najviac ma motivujú priateľstvá, ktoré medzi nami, kolegami, vznikli. Sme dobrá partia a rád sa s nimi stretávam aj mimo futbalu. Pozitívne skúsenosti mám aj s mnohými klubmi, ktoré k nám rozhodcom pristupujú férovo. Nie je to len o negatívnych momentoch, ktoré sú často viac viditeľné.

Rád sa stretávam s klubmi, hráčmi i funkcionármi a myslím si, že s väčšinou z nich mám veľmi dobré vzťahy. Samozrejme, ako v každej skupine, aj medzi nami sa nájdu ľudia, ktorí svojím prístupom neprispievajú k dobrej atmosfére. Veľakrát to človeka zamrzí.

Motiváciou je pre mňa aj moja rodina. Bez podpory najbližších by sa táto práca, ktorá si vyžaduje veľa času, energie a odriekania, robila len veľmi ťažko. Mám dvoch synov, ktorí radi hrajú futbal. Starší sa v ňom veľmi zlepšil a o futbal sa zaujíma. Snažím sa im venovať tak, ako sa venoval mne môj otec.

Občas ťa rozhodovanie odmení aj nezabudnuteľnými momentmi. Ktorý ti priniesol najväčší pocit hrdosti, aj keď o ňom možno verejnosť vôbec nevie?

Veľmi silný moment v mojej kariére prišiel v roku 2014, keď som sa zúčastnil na programe CORE, ktorý je vstupnou bránou na listinu rozhodcov FIFA. Spomedzi ôsmich účastníkov som vtedy skončil ako najlepší. Dvaja z nich dnes pôsobia v elitnej skupine medzinárodných rozhodcov.

Veľmi ma to potešilo, najmä keď ma náš mentor David Elleray vyhlásil za najlepšieho účastníka programu. Bola to pre mňa veľká pocta. Po zaradení na listinu FIFA v roku 2016 sa Elleray stal mojím mentorom a sprevádzal ma počas celej mojej medzinárodnej kariéry. Dodnes som s ním v kontakte a veľmi si vážim jeho všetky cenné rady. O to viac ma mrzí, že práve po mojej najlepšej sezóne som musel svoje medzinárodné pôsobenie ako FIFA rozhodca skončiť…

Každopádne, vždy som mal šťastie na skvelých ľudí, profesionálov s dobrým srdcom. Počas mojich začiatkov, ale aj v ťažkých časoch mi bol okrem môjho otca mentorom a podporovateľom aj Artúr Jakubec.

Radi ťa spoznáme a predstavíme aj mimo rozhodcovského sveta. Čím sa živíš mimo rozhodovania?

Popri rozhodovaniu sa venujem aj podnikaniu. Po otcovi mi zostala jedna menšia prevádzka, ktorá mi však nezaberie veľa času. S dobrým kamarátom sa v súčasnosti venujeme aj oblasti nehnuteľností – rekonštrukciám, výstavbe a prenájmu. Viem si svoj pracovný čas flexibilne organizovať a dokážem si skĺbiť podnikanie s rozhodovaním.

Máš mimo futbalu koníček alebo aktivitu, pri ktorej úplne vypneš?

Áno. Od čias pandémie trénujem box, ktorý som si veľmi obľúbil. Snažím sa dva-trikrát do týždňa absolvovať tréning so skúseným trénerom.

Dokážeš vypnúť aj keď sleduješ zápasy na MS alebo automaticky sleduješ viac rozhodcov?

Je to asi choroba z povolania, že rozhodca si väčšinou všíma výkony rozhodcov. Samozrejme, snažím sa sledovať aj hráčov. Priznám sa, že tieto Majstrovstvá sveta ma až tak neoslovili, nepozeral som každý zápas. Vždy sa však teším na európske súťaže alebo Ligu majstrov. O to viac, keď tam vidím aj svojich kolegov, pokiaľ tam nie som práve náhodou s nimi.

Mal si aj nejakého favorita na tohtoročných Majstrovstvách sveta?

Favorita som nemal, ale páčilo sa mi Španielsko, ktoré nakoniec aj vyhralo. Španielsko mám rád aj ako krajinu, kde sa dá dobre oddýchnuť.

Máš za tebou 14 sezón v najvyššej súťaži, začal si pätnástu. Na záver nám prezraď, aké sú tvoje najbližšie kariérne ciele?

Dokončiť ešte zvyšných šesť sezón, ktoré mám pred sebou, keďže budúci rok oslávim 40. narodeniny. Zároveň sa chcem naďalej udržiavať v dobrej kondícii. Dôležité je pre mňa viesť aj mladších kolegov, odovzdávať im svoje skúsenosti, pomáhať im v ich raste a podporovať ich v rozvoji ich rozhodcovskej kariéry.

Vizitka Borisa Marhefku

• Vek: 39
• Rodisko: Banská Bystrica
• FIFA VAR: od 2024
• FIFA rozhodca: 2016 – 2020
• Debut v slovenskej lige: 2012