Richard Trutz bude rád spomínať na španielske hviezdy na Santiagu Bernabeu

Dalo by sa povedať, že Richard Trutz bol niekoľkonásobným futbalovým univerzálom. Futbalu sa venoval ako aktívny hráč, a to na určite vysokej úrovni. Začínal v bratislavskom Slovane spolu so svojím najväčším kamarátom, nebohým Petrom Dubovským.  V mládežníckych kategóriách získal s belasými dva federálne majstrovské tituly a bol aj juniorským reprezentantom Československa. V seniorskej kategórii potom postupne obliekal dresy Petržalky, Dunajskej Stredy, Tatrana Prešov a Senca. V lige odohral 150 zápasov, na konte má päť gólov. V lete 1995 odohral dva zápasy za ligový výber Slovenska proti Argentíne a Peru, v prvom prípde nastúpil proti takým hráčom ako Javier Zanetti, Batistuta, Ortega, Ayala či Simeone. „Potom som sa zranil v prvoligovom zápase proti Žiline, hral som vtedy v rámci hosťovania za Senec. Koleno bolo v takom stave, že som sa z toho rok nemohol vylízať a lekári mi odporúčali, aby som s futbalom na najvyššej úrovni skončil. Rozprával som sa vtedy s Vladom Hriňákom, ktorý nám vtedy aj rozhodoval nejaké zápasy a ten mi vnukol myšlienku, či by som to nechcel skúsiť s rozhodovaním. Po tom, ako sa koleno umúdrilo, som sa rozhodol zostať na ihrisku, ale už v inej pozícii,“ spomína Richard Trutz, ktorý s aktívnou kariérou futbalistu skončil v 29 rokoch. O rozhodcovských krokoch najviac debatoval práve s nebohým Vladimírom Hriňákom, ich vzťah prerástol do priateľstva, ktoré spojilo obe rodiny. „Nie vždy sme sa zhodli, občas mi on a aj pán Marko vyčítal, že som veľmi tvrdohlavý v niektorých situáciách. Ale myslím si, že nie každý sa chce a musí sa podobať na svojho mentora a že každý do toho musí dať aj to svoje. Myslím si, že sa mi to podarilo a že aj na ihrisku sa mi to darilo zvládať.“

Skúsenosti sa zišli

Začínal v piatej lige, kde pískal rok, štvrtú preskočil a bol rozhodcom v tretej. Po roku v nej už postupoval do republikových súťaží. „Vtedy boli medzi rozhodcami tzv. obojživelníci, hlavný a asistenti ešte neboli tak jasne definovaní. U nováčikov sa vlastne v prvom roku ich pôsobenia malo rozhodnúť,  či im to ide lepšie na ihrisku alebo na čiare. Moja túžba bola vždy byť na ihrisku ako hlavný rozhodca. A keď vtedajšia komisia rozhodcov zvážila, že tam budem lepší, tak sa to aj takto vyvŕbilo,“ dodáva Richard Trutz. Ako rozhodca sa tak vlastne zhruba v priebehu troch rokov dostal do súťaže, v ktorej predtým pôsobil ako hráč. „Dá sa povedať, že už ako rozhodca som sa na ihriskách stretával s hráčmi, či protihráčmi či spoluhráčmi, trénermi, ktorí ma poznali. Rešpekt som ale mal hneď od začiatku. Nemyslím si, že niekto odo mňa niečo očakával, aby som mu niečo odpustil. Myslím si, že moja hráčska ligová minulosť mi k tomuto rešpektu napomáhala. Jednoducho, nemal som s tým problém. A samozrejme, že moje hráčske skúsenosti mi pomáhali. Ísť na prvoligový trávnik pre mňa nebolo nič nové, pomohlo mi to odbúrať ten stres, ktorí nováčikovia medzi rozhodcami určite zažívajú. Pre mňa to nebola novinka, akurát, že som na trávnik vychádzal v inej pozícii. Trému a nervozitu som teda nemal.“ 

Hráčom je lepšie

Pri otázke, ktorá sa v jeho prípade priam natíska, neváha ani na chvíľu. Komu je lepšie – hráčom či rozhodcom? „Hráčom. Tí si idú na ihrisko zahrať futbal a bavia sa ním. Nehovorím, že rozhodcovská činnosť pre mňa nebola koníčkom, bavilo ma to, ale rozhodca je pod tlakom. Nesmie spraviť chybu ani na jednu, ani na druhú stranu. Má nevďačnú pozíciu. Keď spraví chybu, sú naňho nahnevaní všetci. Hráči, tréneri, funkcionári, diváci na štadióne, verejnosť. Rozhodca zvyčajne nie je obľúbená osoba. Hráči to majú ľahšie.“ Najmä od rozhodcov, ktorí už skončili s činnosťou a spomínajú, často počujeme prípady konkrétnych mien hráčov, pri ktorých vedeli, že problém nebude a pri ktorých naň už museli byť pripravení. Richard Trutz takéto extrémy nemal. „Nemal som žiaden problém so žiadnymi hráčmi. Vychádzal som so všetkými dobre. Samozrejme, s tými, ktorých som poznal, to bolo ešte lepšie a mnohokrát mi boli nápomocní. Je to aj o inteligencii hráčov, pretože tí by si samozrejme mali uvedomiť, že keď sa správajú k rozhodcom slušne, tak im to rozhodca môže oplatiť. Samozrejme, nehovorím o čiernobielych situáciách, keď sa niečo deje – ale vzťah na linke hráč – rozhodca sa buduje celé roky. A sú hráči, ktorí s rozhodcami fungujú skutočne dobre.“ Richard Trutz je z pohľadu povedaného unikátom. Ťažko nájsť príklad, keď bol hráč na ligovej úrovni a stal sa z neho rozhodca na rovnakom levele. V podstate nám napadá len meno Pavla Piatku, bývalého útočníka košickej Lokomotívy, Humenného, Prešova, Trnavy, Senca či českých Teplíc. „Samozrejme, aj s Pavlom sme si toho dosť povedali. Ak však hovoríme o futbalistoch všeobecne, skôr som sa nestretol s tým, že by rozhodcovská činnosť tak lákala. Futbalisti sa skôr uberajú trénerským smerom. Hrajú samozrejme dlhšie ako ja, ktorý som skončil v 29 rokoch. Odohrajú pár rokov navyše, potom ešte idú do nižšej súťaže do Rakúska, takže tam už je malá šanca, že by začali s rozhodovaním. Ja som začal neskoro a ako som vravel, stratil som desať rokov. Dnes je v Európe taký trend, že sa začína skôr a podporujú to aj rozhodcovské školy,“ hovorí rodák z Bratislavy. Mimochodom, v niekoľkých zdrojoch uvádzaný ako Záhorák, hoci všade svieti ako miesto narodenia Bratislava. „Je pravdou, že som vyrastal na Záhorí a veľa som, ešte v hráčskych časoch, trénoval v tamojších borovicových lesoch pri Plaveckom Štvrtku.  Mal som totiž starých rodičov na Záhorí a trávil som tam veľa času. Bolo to pre mňa pekné obdobie a Záhorie som mal aj ako taký tréningový kemp, v ktorom som nabehal stovky kilometrov.“

Spomienka na Santiago Bernabeu

Ako hlavný rozhodca sa v najvyššej súťaži rýchlo udomácnil a hoci mal vekový hendikep, stihol sa dostať ešte na medzinárodnú scénu. Ouvertúru mal 6. júna 2009 v dueli dvadsaťjednotiek Faerské ostrovy – Rumunsko (0:4). „Bolo to niečo, čo sa mi podarilo na poslednú chvíľu. Vekový limit, kedy sa môže rozhodca dostať na listinu rozhodcov FIFA, je 38 rokov. Ja som sa dostal na medzinárodnú listinu namiesto Ľuboša Micheľa v roku 2009 a vydržal som tam až do roku 2015. Samozrejme, na medzinárodnú scénu sa dostávali chlapci v nižšom veku a mali tam väčšiu šancu dostať sa vyšších skupín. V mojom prípade sa aj kvôli neskoršiemu štartu v rozhodcovskej činnosti dá povedať, že som mal desať rokov stratu,“ dodáva Richard Trutz, ktorý na medzinárodnej scéne odpískal niekoľko desiatok zápasov. Niekoľko zaujímavých priateľských (Španielsko – Kolumbia, Česko – Ukrajina, Česko – Izrael, Rakúsko – Grécko, Poľsko – Írsko, naposledy 10. júna 2015 Švajčiarsko – Lotyšsko), kvalifikačných (okrem nižších vekových kategórií seniorské duely v kvalifikácii na Euro 2012 Albánsko – Luxembursko a Lotyšsko – Malta, v kvalifikácii na MS 2014 Srbsko – Macedónsko) a klubových v predkolách Ligy majstrov a Európskej ligy. „Užíval som si každý zápas, ktorý som rozhodoval. Či už v kuratele UEFA alebo keď som pískal zápasy v Saudskej Arábii, kde bolo na ligovom stretnutí na štadióne 50 000 divákov. V Egypte som v tamojšej lige pískal tamojším najznámejším klubom pred 40 000 divákmi. Veľa odpískaných zápasov som mal v Katare. Pod hlavičkou UEFA mám odpískaných päť desiatok zápasov. Zvlášť si vážim svoju účasť v priateľskom zápase medzi Španielskom a Kolumbiou. Hralo sa na Santiagu Bernabeu, štadióne Realu Madrid, pred 74 000 divákmi a Španieli nastúpili v kompletnej zostave so všetkými hviezdami realu a Barcelony,“ hovorí Richard Trutz, známy aj ako moderátor spravodajskej TA3, čo je svojím spôsobom podobne ako futbal tiež v rodine. Starý otec Richarda Trutza, František Trutz,bol známym kameramanom Československej televízie, ale hrával aj futbal. Na vysokej úrovni, pôsobil v Handlovej, Považskej Bystrici a Sparte Praha. Aj ote Richarda Trutza, takisto František, hrával futbal, dotiahol to do ČH Bratislava a potom sa stal známym režisérom v Slovenskej televízii.

Odvážny verdikt

Sezóna 2014/ 2015 bola poslednou v rozhodcovskej kariére Richarda Trutza. Zarezonovali v nej dva momenty. Najprv v júli 2014 v zápase Podbrezová – Myjava, keď po góle Sládeka hostia oslavovali pri svojej lavičke. Oslava spojená s občerstvením ich vyšla draho, pretože domáci dostali pokyn rozohrať a kým sa Myjavčania spamätali, domáci legionár Podio sa po rozohraní rozbehol a skóroval. „Samozrejme, vyvolalo to rôzne odozvy. Časť verejnosti súhlasila a kvitovala moje rozhodnutie, časť bola proti. Tí, čo boli za, hovorili, prečo by mal rozhodca čakať na to, kým sa hráči občerstvia, keď boli navyše vyzývaní na to, aby sa išlo hrať a boli splnené podmienky na to, že hráči už boli na svojej polovici. Komisia rozhodcov však dogmaticky v súlade s pravidlami prišla na to, že jeden hráč bol pol metra na súperovej polovici, a teda sa malo rozohrávať ešte raz. Ak by sme sa mali dogmaticky pridržiavať tohto pravidla, tak v 90 percentách sa na ihrisku dejú neregulárne veci. Všimnite si, ako sa rozohráva a kde stoja hráči. Väčšinou už hráči spravia ten pokrok a stoja na súperovej polovici.“ Aj druhý moment z ročníka 2014/ 2015 bol kuriózny a bude ťažko prekonaný. Richard Trutz bol rozhodcom finálového zápasu Slovnaft Cupu medzi Trenčínom a Senicou. Bolo to 20 rokov po tom, ako v máji 1995 hral vo finále Slovenského pohára ako hráč DAC Dunajská Streda. Mimochodom, v oboch zápasoch rozhodovali penalty. V máji 1995 v nich zvíťazil bratislavský Inter, po dvadsiatich rokoch Trenčín. 

Píšťalka na klinci

Po sezóne 2014/ 2015 prišiel koniec rozhodcovskej kariéry. Na domácej scéne bol pritom Richard Trutz vnímaný ako samozrejmá súčasť špičky, čo potvrdzovalo niekoľko ocenení. Bol súčasťou ekipy slovenských rozhodcov na listine FIFA a keďže sa narodil 2. augusta 1971, pískať ešte mohol. „To áno. Ešte v budúcom roku som mohol byť na listine UEFA. Tam sa to berie kalendárne, takže od januára do decembra 2016. Našu ligu som mohol  pískať ešte v ročníku 2016/ 2017, až do leta 2017, tam sa to dokončuje do 46. roku. Ale skončil som. Kvôli čomu? Dôvodov bolo viac. Jednak zdravotné, keď som mal problémy s platničkami a dával mi ich do poriadku doktor Pener. Dostávať 15 – centimetrové injekcie nebolo nič príjemné. Ďalším momentom bolo to, že som si povedal, že keď odísť, tak na vrchole. A ďalším odlišný pohľad na to, čo presadzuje súčasné vedenie Komisie rozhodcov SFZ. Keď sa tieto tri veci zladili, povedal som si, že je lepšie skončiť. Myslím si, že som si v rozhodcovskej činnosti získal rešpekt a dobré meno a nechcel som si ho nechať pokaziť,“ dodáva Richard Trutz. 

(sm)