Na zápasy ako remeň spomína Ľubomír Samotný rád

Za každou hrou sa raz vytiahne opona. Je tak tomu aj v prípade aktívnej rozhodcovskej činnosti Ľubomíra Samotného. Rodák zo Žiaru nad Hronom (nar. 27. 8. 1968), ktorý ale prakticky celý život žije v Banskej Bystrici, zavesil rozhodcovskú píšťalku pomyselne „na klinec“ po skončení tejto sezóny.

Akú spomienku budete mať na posledný zápas?

„Bol to zápas Zlaté Moravce – Trenčín, v ňom som sa rozlúčil s najvyššou súťažou. Vzápätí som rozhodoval ešte v stretnutí Skalica – Michalovce v druhej najvyššej súťaž, a to bol už skutočne posledný zápas. Pocity boli rôzne. Zmiešané. Aj nostalgické, pretože niečo, čo som vnímal ako krásne, sa končilo. Priznám sa, že som mal aj trochu stiahnuté hrdlo. Ale uvedomoval som si, že raz sa musí všetko skončiť, a tak je to aj s rozhodovaním. Chvíľu ma držal taký zvláštny pocit, aké to bude, keď už na ihrisku ako rozhodca nebudem, ale už som sa s tým samozrejme vyrovnal.“

Aj váš príklad by mohol byť námetom do diskusie o vekových limitov pre rozhodcov, pretože ste patrili k slovenskej špičke. Ako ste sa cítili fyzicky a aj psychicky? Lebo asi to nebolo ináč ako pred dvomi či tromi rokmi…

„Presne ako vravíte. Zdravie mi slúži. Zranenia ma obchádzali, s tým som problém tiež nemal. Cítiť som sa cítil v pohode. Ja vravím, že každý je taký starý, ako sa cíti. Fyzický vek mám síce taký, aký mám, ale cítim sa v pohode a pokiaľ ide o mňa, mohol by som pokračovať. Samozrejme, že vekovú hranicu rešpektujem, ale musím úprimne povedať, že vo vnútri sa s tým nestotožňujem. Keď je na tom človek dobre, prečo by nemal pokračovať? Ale regule sú také, opakujem, musím ich rešpektovať…“

V najvyššej súťaži ste pôsobili od roku 2005, vaším premiérovým stretnutím bol  6. augusta 2005 zápas Dubnica – Inter Bratislava (1:1). Pri svojom debute ste mali po boku v pozícii asistentov Pastoreka a Schmidta

„Bola tam ešte jedna pikantéria. Ľuboš Micheľ v tom zápase robil náhradného rozhodcu, aj preto sa mi tento zápas vryl do pamäti. S ním sa mi spája ešte jedna kuriozita, keď som ho asi ako jediný rozhodca v lige striedal. Stalo sa tak v októbri 2006 v zápase Slovan – Ružomberk, v ktorom som bol náhradným rozhodcom, ale po zranení Ľuboša ešte v 1. polčase som išiel rozhodovať ja.“

Aspoň ste v praxi mohli okúsiť, ako musí byť rozhodcovská štvorka pripravená…

„Nie je to jednoduché. Nič sa nedá podceniť. Hoci ste náhradník, nikdy neviete, kedy musíte naskočiť do zápasu a kedy vybehnete na pľac. Treba byť nachystaný na všetko. Vravím, nie je to jednoduché, hoci pozícia náhradného rozhodcu sa občas zvykne podceňovať.“ 

Spomínali sme Slovan. Vy ste často rozhodovali jednak tomuto tímu, jednak, kvôli teritoriálnym záležitostiam, Artmedii Petržalka, Trnave, Žiline. Všetko to boli ťažké zápasy, pričom nikdy sa na vás zúčastnené strany nesťažovali. Ako na tieto duely spomínate?

„Na ne spomínam veľmi rád a mám na ne tie najlepšie spomienky. Samozrejme, chybička sa stane, nevyhýbal som sa im – ale pokiaľ ide o tieto zápasy, mal som po nich stále dobrý pocit. A aj hodnotenia. Rešpektovali ma vo všetkých týchto spomínaných kluboch, takže inak ako pekne spomínať nemôžem. Pritom to boli náročné stretnutia, lebo derby medzi Slovanom a Trnavou také sú, rovnako aj to, že mnoho z týchto zápasov medzi Žilinou, Slovanom, Artmediou či Trnavou malo čo povedať do boja o titul. Často boli ako remeň.“

Vysoko ste sa umiestňovali v anketách o najlepších rozhodcov. Čo to pre vás znamenalo?

„Veľmi si vážim ocenenia, ktoré som dostal, hlavne od kolegov, ale i odborníkov z fachu. Stále som to vnímal ako to najvyššie ocenenie a stále mi dávalo silnú motiváciu do ďalšej práce. Aj to prispieva k tomu, že na rozhodcovské časy budem spomínať v dobrom.“

Všímali ste si v posledných mesiacoch a týždňoch viac ako prácu delegátov – pozorovateľov, keďže na túto cestu sa vydáte aj vy?

„Áno, v posledných sezónach som si ich už všímal viac a snažil som sa aj niečo odpozorovať. Niečo, čo by sa dalo v budúcnosti využiť. Príklad som si mal od koho brať, pretože na Slovensku máme špičkových pozorovateľov, často bývalých výborných medzinárodných rozhodcov. Už som sa tak trošku pripravoval na budúcu pozíciu a dúfam, že v nej budem mať čo odovzdať mladým kolegom.“

(SM)