Ján Fašung: Od píšťalky k lektorskej kvalite

Jeho futbalové posuny majú klasický scenár. „Začínal som v dedine pri Bratislave (neskôr bratislavskej štvrti), v ktorej som žil. Otec pochádzal z Vajnor, postavili sme tam dom. Začal som u žiakov Vajnor, chvíľu som bol aj medzi dorastencami ČH Bratislava, skončil u dospelých Vajnor. Neskôr som si urobil trénerskú trojku a pracoval som aj v tamojšom futbalovom výbore,” hovorí Ján Fašung, ktorý nedávno – je narodený 17. novembra 1952 – oslavoval okrúhlu 60-ku. Ku gratulantom sa ešte raz takouto cestou pripájajú kolegovia z Asociácie futbalových rozhodcov Slovenska i tvorcovia referee.sk.

Vlastne, cez pozíciu trénera žiačikov v Družstevníku Vajnory sa dostal k rozhodcovskej píšťalke. „Raz sme cestovali z Vajnor do Ovsišťa, kde hrali moji žiaci predzápas. A rozhodca naň z nejakého dôvodu neprišiel. Požiadali ma, či by som to zobral. Tak som odpískal žiacky zápas. Ibaže, neprišiel rozhodca ani na zápas dospelých. A keď ma videli rozhodovať ten žiacky zápas, tak ma ihneď požiadali, aby som odpískal i ten dospelých “A” družstiev. Hovoril som im, že tam mám na starosti dvadsať chlapcov. Oni na to, že im zabezpečia občerstvenie a aj sa o nich na tribúne postarajú, len aby som to odpískal. Chlapcom dali pitie a párky, postarali sa o nich a po zápase ma začali prehovárať, nech sa prihlásim za rozhodcu,” spomína na príhodu z roku 1976 Ján Fašung. Na jeseň 1976 sa skutočne prihlásil na Bratislavskom futbalovom zväze na vstupný kurz rozhodcov. Potom rozhodoval i hrával súbežne za vtedy štvrtoligové Vajnory.  „Počas zápasu s Technickým sklom Bratislava však došlo medzi mnou a Jurajom Obložinským, ktorý vtedy hrával za súpera, k fyzickému stretu. Nebol to nedovolený zákrok, ale pre mňa bol osudný. Skončil som s veľmi vážne natiahnutými väzmi v pravom kolene. Dokopy ma dával ešte starý pán MUDr. Binovský. Vyhlásil som, že ako hráč futbalu končím, že už nenastúpim na žiaden zápas. A že sa budem venovať výlučne rozhodcovskej kariére, pretože som videl a cítil, že v nej mám šancu postúpiť do republikových súťaží a tak naplniť môj postupný sen. Zranil som sa niekedy začiatkom marca a nakoniec som po dvojmesačnej pauze predsa len stihol niekoľko májových zápasov vo funkcii rozhodcu a predsa som len postúpil ako rozhodca do republikových súťaží,” hovorí Ján Fašung. Konkrétne, časovo hovoríme o roku 1981, išlo o II. SNL. Po roku v nej už bol v I. SNL. V náročnej súťaži, ktorá bola pre všetkých rozhodcov skutočne vysokou školou, pískal päť rokov v období rokov 1982 – 1987.

Spomienky na federál

V roku 1987 sa dostal do federálnej ligy, jeho debutom bola pozícia asistenta rozhodcu v zápase Slavia Praha – Spartak Trnava. Dva roky fungoval ako asistent rozhodcu, v roku 1989 bol premiérovo v tejto súťaži hlavným rozhodcom v zápase Bohemians Praha – RH Cheb. „V tejto lige bolo mnoho pekných zápasov a ľudia vtedy chodili na futbal radi. Pískal som zápas Hradec Králové – Slavia pred 25 000 divákmi, Zbrojovka Brno – Slavia, kde bolo na štadióne Za Lužánkami tiež 25 000 divákov, Sparta Praha – Zbrojovka Brno, derby Dukla Praha – Slávia Praha… Ja som pískaval hlavne v Čechách a Prahe, keďže vtedy to bolo tak a v lige vtedy účinkovali 4 družstvá z Prahy. Na druhej strane, dobré to bolo možno v tom, že generalita sídlila v Prahe a videla, či ten človek na to má alebo nie.” Po ročníku 1992/ 1993, keď sa dohral posledný ročník spoločnej česko – slovenskej ligy, patril k tým, ktorí naskočili do samostatnej slovenskej súťaže. Samozrejme, tá vznikla na úplne nových základoch aj s istou nováčikovskou daňou, avšak Ján Fašung sa na ňu podceňujúco nepozerá. „Malo to svoje mínusy, keďže federálna liga bola príťažlivejšia ako divácky, tak aj kvalitou. Keď ste prišli na Spartu, tak ste sa cítili ako vo futbalovom chráme, rovnako to však bolo aj na Tehelnom poli v Bratislave. Ja som to však celé bral profesionálne a nevnímal som to ako nejakú drastickú zemu, rešpektoval som historický a politický vývoj. Pokiaľ ide o kvalitu, ťažko porovnávať, ale mám pocit, že niektoré zápasy slovenskej ligy sú aj dnes kvalitnejšie ako viaceré v Česku. Sledujem českú ligu v televízii na dostupných kanáloch, poznám slovenskú. Určite je v Čechách lepšia infraštruktúra, záujem o futbal vrátane sponzorov, ako aj podmienky a zázemie pre futbal, lepšie vybavené a vynovené štadióny… Ale vtedy som to bral vyložene profesionálne a rozhodne nie, ako nejaký krok vzad, nejaký ústupok. V tom čase som už bol aj medzinárodným asistentom, takže aj to malo vplyv na to, ako som to celé vnímal. Rovnako sa vytvorili nové možnosti pre nádejných a talentovaných slovenských rozhodcov. Napríklad vtedy – v roku 1993 – sa začala úspešná kariéra Ľuboša Micheľa, ktorý následne pritiahol k rozhodovaniu ďalších rozhodcovských adeptov“, dodáva Ján Fašung.

Na to sa nezabúda

V rokoch 1990 – 1997 bol FIFA medzinárodným asistentom Na konte má utešené číslo 40 zápasov, z toho jedenásť medzištátnych stretnutí A – tímov, zvyšok ide na vrub reprezentačných dvadsaťjednotiek či zápasov európskych pohárových súťaží. Preň osobne najpamätnejšie? „S Karolom Ihringom som bol v Dortmunde na čiare pri zápase tamojšej Borussie s Widzewom Lodž v Lige majstrov. Bol to veľmi pekný zápas, hral sa ešte na starom štadióne, bolo na ňom takmer 50 000 divákov. Dobrý zápas bol v Moskve, kde som bol Jozefovi Markovi  na čiare v zápase vtedajšieho pohára UEFA Dinama Moskva s AC Turín, ktorý sa hral za zlých poveternostných podmienok a na ťažkej hracej ploche (ešte deň pred zápasom bolo na ploche 20 cm snehu). S Vladom Hriňákom bolo super na kvalifikačnom zápase Faerské ostrovy – Škótsko, vtedy som prvýkrát zažil tie povestné biele noci – veru, ťažko sme tam zaspávali. S Bohdanom Benedikom sme mali dobrý zápas medzi Eintrachtom Frankfurt a Dinamom Moskva. S Ladislavom Gádošim kvalifikačné stretnutie U-21 Holandsko – Anglicko. Spomínam si aj na jeden z prvých zápasov Ľuboša Micheľa na medzinárodnej scéne v San Marine, ktoré vtedy hostilo Anglicko a ja som bol nominovaný ako prvý asistent rozhodcu. Tým úplne posledným medzinárodným bol pre mňa zápas s Karolom Ihringom, bolo to v októbri 1997 v Pohári UEFA medzi FC Bruggy a Bochumom.”  Keď spomína mená bývalých kolegov, hlas mu posmutnie – pár mien nás opustilo príliš skoro…

Vekový limit

V roku 1997 dosiahol vek 45 rokov, takže v decembri 1997 už musel kvôli naplneniu daného vekového limitu na listine FIFA medzinárodných rozhodcov končiť. Mohol pokračovať ešte na domácej scéne, dokončil celú jarnú časť súťažného ročníka 1997/98. „Keďže som bol narodený v novembri a u nás som dosiahol vek 46 rokov až po 1.7., tak som mohol pískať vlastne ešte aj celý ďalší súťažný ročník. Ale to som už profesionálne ako sekretár komisie rozhodcov pracoval na SFZ a už som cítil, že je toho dosť. Aj tlak na mňa bol samozrejme iný, nielen mojich odpískaných zápasoch, ale aj po každom ligovom kole bolo roboty vyše hlavy. Cítil som sa už trochu opotrebovaný, zdravie tiež už tak neposlúchalo, svalové zranenia sa hlásili vo zvýšenej frekvencii. Vtedy ešte neboli tak prepracované a aplikované rehabilitácie, kondičné tréningy a príprava rozhodcov rozpracovaná na takej úrovni ako dnes. Trénovali sme individuálne, svalstvo sa opotrebovalo skôr. Alebo som nerobil niečo, ako som mal,” dodáva so smiechom. A tak nasledovala dohoda s vtedajším šéfom komisie rozhodcov SFZ Jozefom Markom, že skončí o rok skôr, aby sa mohol venovať profesionálne už „len” funkcionárskej práci. Počet stretnutí rozhodovaných v najvyšších súťažiach federálnej a následne aj slovenskej lige vo funkcii rozhodcu a asistenta rozhodcu sa zastavil na čísle 232. Celkovo za 22 rokov aktívnej rozhodcovskej kariéry na všetkých úrovniach (1976 – 1998) ich bolo vyše tisícky.

Dve žlté na Liptove

Aj majster tesár sa niekedy utne, hovorí jedno naše príslovie. Jeden z najzvláštnejších zápasov zažil na Slovensku. „To som už pracoval ako sekretár komisie rozhodcov SFZ a bol som delegovaný na zápas Ružomberok – Dunajská Streda. Dodnes si naň pamätám…, bolo to na jar 1998. Pred zápasom som sa necítil zdravotne v poriadku a vtedy som spravil základnú chybu. Zbytočne som sa išiel chlapiť, vzal som liek od hlavy bolenia – mal som to vzdať. Ja som však do toho išiel. Nebolo to ľahké stretnutie, ba práve naopak bolo náročné, lebo sa hralo na ťažkom, rozmoknutom teréne. A prihodila sa tam situácia, ktorá bola o to paradoxnejšia, že sa stala prednášateľovi a lektorovi pravidiel futbalu. Tá situácia začala vynášaním zraneného hráča Szkukáleka na nosidlách z hracej plochy v priebehu I. polčasu. Tváril sa, že je vážne zranený, podľa mňa nebol a cítil som, že to predstiera. Skôr, než sa vôbec dostali nosidlá k postrannej čiare a mimo hracej plochy, z nich ešte na ploche zoskočil a chcelo pokračovať v hre. Samozrejme, že som mu dal za nešportové správanie v zmysle výkladu pravidiel žltú kartu. Videl som jeho zadnú časť dresu. Išlo o šestku alebo o osmičku ? Keďže bolo blato, tak mal časť čísla prekrytú práve ním. Ja som si zapísal šestku a to bola chyba. Mal som to zaznamenané zle, pritom som mu dal už druhú žltú kartu (lebo hráč č.8 už bol predtým napomínaný ŽK), čo malo byť automatické vylúčenie po druhej ŽK. Škoda, že na čiare boli vtedy postranní rozhodcovia a nie asistenti… Cez prestávku som už samozrejme o tom vedel. Ale nemohol som to nijako vyriešiť, pretože nebolo možné ho nejako dodatočne zo zápasu vylúčiť a to v zmysle vtedajšieho znenia pravidiel futbalu, a tak som to s ním musel dohrať až do konca. V tom zápase sa vyskytli aj ďalšie kritické a sporné situácie súvisiace pokutovým kopom (áno alebo nie), respektíve dosiahnutým gólom (bol hráč mimo hry alebo nie ?). Celkovo môj výkon v stretnutí nebol dobrý a aj pán Princ, ktorý tam bol ako delegat SFZ, ho v takom duchu zhodnotil. Komisia rozhodcov SFZ rozhodla o treste, stál som šesť majstrovských kôl (a to som bol v tom čase už profesionálny sekretár KR SFZ, zamestnaný na zväze). Popri celkovom telesnom a mentálnom opotrebovaní, ktoré som už spomínal, to bol ďalší z dôvodov, prečo som išiel za pánom Markom, predsedom Komisie rozhodcov a povedal mu, že by som bol rád, keby mi našli nejaký zápas na uzavretie mojej aktívnej rozhodcovskej kariéry a mohol som odísť so vztýčenou hlavou,” spomína Ján Fašung. Dodajme, že rozlúčka bola na úrovni – bol ňou finálový zápas Slovenského pohára medzi Spartakom Trnava a 1. FC Košice (2:0) v máji 1998, ktorý sa hral v rodnej Bratislave, na štadióne ŠKP. Kolegovia Suchý a Kočický na postranných čiarach a Kopča vo funkcii náhradného rozhodcu boli moji poslední spolupracovníci vo funkcii rozhodcu na hracej ploche. Už len tak na okraj a nie v priamej súvislosti, od nasledujúceho ročníka (1998/1999) vošla na Slovensku do praxe špecializácia na rozhodcov a asistentov rozhodcov. Ján Fašung bol teda jeden z posledných „obojživelníkov”. 

Ostrieľaný delegát

Najprv pôsobil ako delegát Bratislavského futbalového zväzu, potom SFZ, od roku 1999 je delegátom – pozorovateľom v súťažiach UEFA. Sám si veľmi váži dôveru SFZ a štruktúr UEFA, ktorá sa neodráža len v počte rokov, počas ktorých pôsobí ako oficiálny zástupca UEFA, ale aj v počte medzinárodných nominácií v tejto funkcii. Zatiaľ bol totiž nominovaný ako delegát alebo rozhodcovský pozorovateľ, ktoré sa odohrali pod kuratelou UEFA či FIFA, už 112 krát. Z posledných bonbónikov môžeme spomenúť zápasy kvalifikácie na MS 2014 medzi Gruzínskom a Španielskom ako aj Albánskom a Slovinskom či play off zápas Európskej ligy medzi škótskym Hearts of Middlothian a FC Liverpool, na ktoré bol okrem iných nominovaný v tomto roku.  

Lektorská kvalita

Jedným z významných faktorov, ktoré vplývajú na napredovanie mladých rozhodcov, je lektorská činnosť skúsených prednášateľov a lektorov. Keď v tejto súvislosti vyslovíte meno Jána Fašunga, odozvy sú veľmi pozitívne. A už neraz sme začuli – on je najlepší lektor na Slovensku.  „Ja tie prednášky veľmi prežívam, mám taký živý a emociálny štýl a prístup. A možno aj preto ma majú radi, frekventanti to berú ako hotové divadelné predstavenia. Poviem vám, že to môže robiť len človek, ktorý to robí rád a svoje vedomosti a dôkladnú prípravu pretaví do celkového podania danej témy. Ak to robíte z povinnosti, nikdy to také nebude. Ale čo sa týka lektorstva a mojej kariéry prednášateľa, vrátil by som sa o 30 rokov späť. Niekedy na začiatku tu bol výborný lector SFZ menom Štefan Božgai, v roku 1981 som začínal uňho.  Dlhé roky som s ním spolupracoval pre rôznych seminároch, školeniach rozhodcov I. a II. triedy (ešte podľa starého a už prekonaného a inovovaného systému JKTK). Bol pre mňa veľkým vzorom v tom, ako túto činnosť vykonával a aký mal k nej vzťah.” Ďalší faktor bol „civilný”. „Ja som chcel byť vo svojej profesii pedagógom, učiteľom. Ale nikdy som sa k tomu nedostal. Doba bola taká, ako bola a ja som nejakým spôsobom kvôli rôznym kritériám a aj rodinným záležitostiam nemal šancu sa dostať na príslušnú vysokú školu,” hovorí muž, ktorý vyštudoval SVŠ v Bratislave a potom Strednú školu knihovnícku a polygrafickú, na ktorej zmaturoval i po druhýkrát. Zamestnal sa v Ůstave informácií a prognóz Ministerstva školstva SR, najprv v knižnici, potom ako operátor pri počítači. Samozrejme, venoval sa popri tomu aj rozhodcovskej a funkcionárskej činnosti. Zotrval v tomto zamestnaní 23 rokov, až do jeho profesného odchodu na SFZ v roku 1996. Na pôvodnom pracovisku mu vytvárali adekvátne podmienky pre jeho záľubu, ktorú povýšil nad zamestnanie a kariérne postupy. “Rozhodovanie je štýl života”, ako zvykne hovoriť. V rozhodcovskom a funkcionárskom živote bol profesionál v prístupe, ale amatér na papieri. Funkcionársky od roku 1976 pracoval ako člen politicko-výchovnej komisie na Bratislavskom futbalovom zväze, od roku 1977 v športovo technickej komisii BFZ. Jeho práca na úseku vzdelávania rozhodcov sa datuje od roku 1981. V rokoch 1997 – 1993 bol členom Komisie rozhodcov SFZ, kde viedol školský a pravidlový úsek. V rokoch 1998 – 2003 bol za slovenskú stranu členom pravidlového úseku československej federálnej komisie rozhodcov a tvorcom Pravidiel futbalu spolu s pánmi Nogolom, Poučkom a Horom.Našiel som sa… V roku 1996 prijal ponuku SFZ a jeho vtedajšieho predsedu Komisie rozhodcov pána Jozefa Marka a začal profesionálne pracovať na Slovenskom futbalovom zväze, ktorý sa vlastne vtedy po rozdelení federácie ešte stále funkčne kreoval a funkčne zapĺňal. Ako profesionálny sekretár komisie rozhodcov SFZ pôsobil v rokoch 1996 – 2006, po jedenástich rokoch v tejto funkcii prešiel na Medzinárodné oddelenie SFZ, na ktorom pracuje doteraz. Nenaplnený pedagogický sen si vynahradil inak. „Našiel som sa ako “učiteľ “ a to, čo mi nebolo dopriate alebo k čomu som sa nemohol dostať a dopracovať, som vložil práve do lektorstva a vzdelávania rozhodcov. Žijem tým, a aj keď sa postupne s dobou mení technika, pomôcky, možnosti a tiež spôsoby výuky. Niekedy v minulosti som si prednášky robil na blany a fólie, teraz je to iné. Power pointy, videá, ich nastrihanie, inštruktážne videá SFZ  a UEFA – naučil som sa aj to. Ale som rád, že už mám aj nástupcov. Pán Páchnik z Bratislavy bude pracovať v Komisii rozhodcov Bratislavského futbalového zväzu od nového funkčného obdobia na tomto úseku práce a svojím lektorským ponímaním som ho k tejto práci pritiahol možno aj ja. Práca pri vyhľadávaní mladých rozhodcovských talentov a ich vzdelávaní na všetkých úrovniach nie je v terajších podmienkach ľahká a jednoduchá. Je náročné a vôbec nie jednoduché v našich podmienkach nájsť “nového” Ľuboša Micheľa. Ale školitelia na všetkých úrovniach robia určite všetko preto, aby sa nám to spoločne a v čo najkratšom možnom termíne podarilo a ja verím že sa toho ešte dožijem” hovorí s úsmevom Ján Fašung, ktorý životné jubileum oslávil na niekoľkokrát. Aj v kruhu svojej rodiny, manželky Vierky a 22 – ročného syna Jána, inak futsalistu v bratislavskej regionálnej súťaži.

(SM)